Úvod

Sprievodca po trnavských cintorínoch je vďačná, nikdy nekončiaca téma. Ľudia sa v priebehu času rodia i umierajú. My, ktorí vstupujeme na tichú posvätnú pôdu cintorínov môžeme ľahšie poodhaliť tajomný svet zakódovaný v menách a údajoch zvečnených na náhrobných nápisoch. Práve držíte v rukách CD, na ktorom je uvedených viac ako 100 osobností, presahujúcich regionálny, či európsky význam, ktoré snívajú svoj večný sen na trnavských cintorínoch. Možno držíte podklad pre budúcu knihu s názvom Sprievodca po trnavských cintorínoch. Zatiaľ, vďaka finančnej dotácii Trnavského samosprávneho kraja v Trnave, iba vo virtuálnej podobe na CD. Snáď, keď sa nájdu ochotní sponzori, publikácia nadobudne aj reálnu podobu.

Doteraz boli vydané 3 diely. V roku 2002, 2005 a 2006.V prvej časti boli tí, ktorí mali výročia narodenia alebo úmrtia v rokoch 2000 a 2001. V ďalšej časti tí, ktorí mali výročia v rokoch 2002, 2003. V tretej časti to boli osobnosti s výročiami v rokoch 2004,2005 a 2006. Označenia výročí pre zaujímavosť ponechávam a verím, že nové zistené skutočnosti zvýraznili poslanie tohto CD.

Publikácia si nenárokuje na vyčerpávajúce zhodnotenie problematiky. V jej prvej časti sú uvedené osobnosti pochované na cintorínoch v Trnave. V druhej časti sú uvádzané osobnosti, ktoré dlhé roky v Trnave pôsobili a zanechali tu nezmazateľnú stopu. Základné informácie o nich sú prevzaté z viacerých zdrojov. Podstatnú časť životopisov som čerpala od rodinných príslušníkov, blízkych priateľov a kolegov. Tieto vyjadrenia sú emotívnejšie, komplexnejšie a autentickejšie. Na tomto miestne by som chcela poďakovať všetkým, ktorí mi pri získavaní údajov vychádzali v ústrety.

Súčasťou sprievodcu je aj jedna celá generácia výtvarníkov, divadelníkov, hudobníkov a umelcov, ktorí zomreli v posledných rokoch. Ktosi múdry povedal že hora je vyrúbaná a nových sadeníc niet. Nám zostáva dúfať, že táto veta je iba básnickou metaforou.

Inšpiráciou na vydanie Sprievodcu po trnavských cintorínoch bola publikácia o Slovenskom národnom cintoríne v Martine, či sprievodca po Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Dôležitou motiváciou bola aj skutočnosť, že v publikácii zvýrazňujeme viaceré údaje o významných osobnostiach, ktoré v Trnave študovali alebo tu pôsobili. V určitom období význam Trnavy presiahol stredoeurópsky priestor, čo bolo podmienené historickou skutočnosťou, ktorú zohrala Trnavská univerzita v rokoch 1635 – 1777, ako prvá komplexná univerzita vo vtedajšom Uhorsku. Dúfajme, že dnešok bude nadväzovať na slávnu minulosť aktuálnym pôsobením troch vysokých škôl: Trnavskej univerzity, Univerzity sv. Cyrila a Metoda a Materiálovo technologickej fakulty STU.

Významnou udalosťou pre históriu mesta bola v roku 2003 návšteva pápeža Jána Pavla II. Svätý otec pri svojej tretej návšteve Slovenska 14. septembra 2003 vyhlásil sestru Zdenku Schelingovú, ktorá zomrela v Trnave, za blahoslavenú. V roku 2004 bola sestre Zdenke v Trnave odhalená pamätná tabuľa. O tom sa dočítate v samostatnej kapitolke. Nakoľko sv. Otec onedlho zomrel, mesto Trnava pri druhom výročí jeho nezabudnuteľnej návštevy odhalilo pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa v Trnave sochu, ktorá na večnú pamäť symbolizuje tohto svetového pútnika lásky, pokoja a porozumenia.

Zo širšieho spektra bol rok 2005 významný aj 10. výročím svätorečenia Košických mučeníkov Jánom Pavlom II. a 100. výročím ich blahorečenia. Spomienkovú slávnosť zorganizovalo Mesto Trnava v spolupráci s Chorvátskym veľvyslanectvom na Slovensku a Arcibiskupským úradom v Trnave. Na slávnosti sa zúčastnili veľvyslankyňa Chorvátskej republiky Andrea Gustovič Ercegovac so sprievodom, apoštolský nuncius Henryk Nowacki, arcibiskup Ján Sokol, primátor Trnavy Štefan Bošnák, zástupcovia Matice slovenskej zo Záhrebu, členovia Spoločnosti chorvátsko – slovenského priateľstva. Na príprave a realizácii osláv sa podieľala Miestny odbor Matice slovenskej v Trnave. O Košických mučeníkoch, ktorých ostatky odpočívajú v Trnave, píšem v samostatnej kapitolke.

V roku 2006 sme si pri výročí nedožitých sedemdesiatin slovenského básnika Jána Stacha, Trnavčana, pripomenuli aj trnavských básnikov. Práve Ján Stacho bol vedúcou osobnosťou poetov, ktorých literárna veda označila ako básnikov Trnavskej skupiny, alebo trnavských konkretistov. Budeme sa im venovať v samostatnej kapitolke, pretože podľa literárnych vedcov znamenali obrovský prínos nielen pre poéziu, ale pre celú slovenskú, či európsku kultúru.

Rok 2008 bol pre Trnavu významným rokom. Akoby potvrdil všeobecne známy epitetón Trnavy parva Roma – malý Rím. Trnava si pripomenula 770. výročie udelenia výsad slobodného kráľovského mesta. Občania mesta ako aj mestský magistrát si pripomenuli 300. výročie slzenia milostivého obrazu Panny Márie, ktorý je umiestnený dnes v samostatnej kaplnke Panny Márie Trnavskej. Je zaujímavé, že 24. októbra 2008 sa konal v zrenovovanej sále Arcibiskupského úradu s názvom Marianum koncert k tomuto výročiu. Na sklonku roka 2008 bol v Ríme vyhlásený Dóm svätého Mikuláša v Trnave za Baziliku minor (vyhlásenie v Trnave 16. novembra 2008). Trnava získala štatút hlavného pútnického miesta Trnavskej arcidiecézy. Bližšie o zázračnom obraze v krátkej kapitolke.

Začiatkom novembra 2008 Trnavčania zažili minimálne na jedno storočie neopakovateľné okamihy. Po piatich mesiacoch boli opravené a z Holandska dovezené, posvätené a slávnostne inštalované zvony Barbora a Štefan- do južnej veže chrámu sv. Mikuláša. Čítajte v samostatnej kapitolke. Ďalšími samostatnými kapitolkami sú Krypty v Trnave, Mortuáriá a samozrejme Cintoríny v Trnave z predchádzajúcich častí publikácie. A keďže zmena je život, život priniesol zmenu. Spomínala som, že okrem Uršulínskeho kostola sa už v trnavských kryptách, ktoré sú skoro pod každým kostolom, nepochováva. A prinášame zábery z krypty pod Katedrálnym chrámom sv. Jána Krstiteľa, kde je pochovaný mons. Pavol M. Hnilica a biskup Peter Dubovský. Aj na Židovskom cintoríne pribudli nové hroby. Pred pánom Reichom (2008) to bol rodák z Moravy, naturalizovaný Trnavčan pán Arnošt Kann (2005),s dojemným nápisom, vyrytým do kameňa : In memoriam rodičia Bernard Kann, Marie Kannová, deportovaní v roku 1943 do Osvienčimu.


Prejsť na obsah